Fotogaleria k clanku 1 Fotogaleria k clanku 2

Ahojte z dalekej Indie. Lezim na izbe v Manikarane, dedinka v Indickej Himalaji, provincia Himachal Pradesh a mam taky pocit, ze je cas napisat nejaky clanok. Tak podme do toho predtym, nez znova odide elektrika. (Elektrika samozrejme odisla, a dopisujem to o mesiac neskor – uz som v Nepali, ale to je iny pribeh…:)

Od mojeho posledneho navratu na Koh Phangan sa moc toho nestalo. S mojou laskou Amp sme si spravili maly vylet do narodneho parku Thansadej, pojazdil som trochu na mojej motorecke, isli sme pozriet vodopady, pretoze sa rozprsalo, boli sme pozriet krasnu plaz na Phangane Thong Nai Pan, sauna, zopar thajskych masazi, som tum (ach, ako mi teraz chyba!), noodle soup, food market, filmy…no a samozrejme najviac zo vsetkeho vela vela prace…

Moja cesta zacala samozrejme este pred odchodom. Do Indie treba dopredu viza, a nas plan je taky, ze potrebujem minimalne dvojvstupove. Na Phangane existuje vela cestovnych agentur (oops, elektrika znova vypadla:), tak som isiel do jednej, kde som si dal vybavit viza za 4000 BHT (musia moj pas bezpecne poslat do Bangkoku a spat). Vsetko by bolo v poriadku, keby o 10 dni mi nezavolali, ze je nejaky problem…problem bol taky, ze India meni pravidla, a zavadza online vyplnanie viz – to znamena, ze si treba vyplnit viza na indickej stranke, potom ich vytlacit a podpisat a zaniest na ambasadu. Takze som ich vyplnil online a oni isli znova na amasadu, a to bolo 2 tyzdne pred odchodom…nakoniec som viza dostal, aj ked nie take ake som chcel – aby som to uviedol na spravnu mieru, pri ziadosti o viza som explicitne ziadal, aby mi dali dvojvstupove, s tym, ze druhy vstup budem mat o mesiac po prvom vstupe, dal som im letenky atd. Viza mi dali multiple-entry, co je fajn, platne na 6 mesiacov, problem je vsak taky, ze medzi vstupmi treba byt mimo Indie minimalne 2 mesiace…takze v Kathmandu v Nepale budem musiet znova vybavovat vynimku, snad to pojde ok…

Viza su, letenky su, nejake teple veci som tiez nasiel, este mi aj Marek nieco doniesol (spacak, druhy pas s Thajskymi vizami, termo pradlo) zo Slovenska, rozlucka s Amp (listok do Indie som si kupil predtym, nez som spoznal Amp a India nie je moc pre Thajcov:), tak podme na to.

Odlet som mal klasicky (no, ako sa to vezme:) z Kuala Lumpur, pristal som v New Delhi. Kamarat Saso mi dal instrukcie, kde a ako mam ist z letiska. Peniaze sa mi podarili vybrat, aj ked to bol problem – v Indii sa karta do bankomatu najprv strci a potom zoberie a potom clovek pise na klavesnici…letisko maju uzasne nove, prave s v New Delhi konali Commonwealth games, tak strasne vela veci upravili (aj ked niekedy na Indicky styl – resp. vela veci uplne zle – robili most, ktory im spadol) – metro, ktore malo byt hotove na letisko sa nestihlo otvorit do ukoncenia hier, na letisku dali pekny koberec, som zvedavy ako bude vyzerat o rok a podobne.

V New Delhi som sa ubytoval v hoteli, kde sme sa stretli so Sasom a neskor s Marekom. Prvy dojem je klasicky – vsade absolutna spina a chaos. Na dalsi den sme isli do peknej Indickej restauracie a musim povedat, ze jedlo mi chutilo, dali sme si Thali – co je vizitka kuchyne a naozaj chutnucke papo.

V Indii prekvapi niekolko veci – vybavoval som si SIM kartu na letisku, chcu fotky a vsetky mozne udaje (asi 5 papierov…), ak clovek ide do internet kaviarne, tiez pytaju fotku na registraciu (fotia s kamerou) – jednoducho kontrola, kvoli teroristom…

Za 2 dni sme sli do Himachal Pradeshu, isli sme autobusom (Volvo – super trieda), klasicka India je taka, ze clovek si kupi listok, pride k autobusu a za nalozenie batoziny si pytaju peniaze…cesta do Bhutasanu prebehla v OK, ochladilo sa…prisli sme rano, zmenili sme autobus, tentokrat lokalny – do Manikaranu. Cesty su tam velmi uzke, vela krat sa stane ze sa stretnu dve vozidla a jedno musi cuvat. Bolo zaujmave sledovat lokalnych ludi, vyzerali uplne inak ako ti “z mesta”.

Manikaran je priblizne 1500 mnm, vyspali sme sa, na dalsi den sme dali prechadzku do blizkej dediny Kasol, zistil som, ze ma tlacia trekerske topanky, spravili sa mi nejake otlaky, ale povedal som si, ze ich rozchodim. Prechadzka bola krasna, videli sme silnu rieku, ktora sa vali udolim, ihlicnate lesy a cesticku ako z rozpravky…Stretli sme sa s jednym chalaniskom z Kyberie, Bloody, alebo Motabajk, pokecali, dali caj.

Manikaran Pri prichode sme sa stretli s Bloodym (Slovak, co tu zije), dali sme si caj a pokecali. V Kasole sme dali v restike Evergreen dobry obed, vratili sme sa na hotel do Manikaranu, ktory je okrem ineho znamy aj svojimi teplymi pramenmi – takze kazdy guesthouse ma svoj bazen, kde sa moze clovek pekne okupat, co je naozaj parada.

Pokupili sme nejake drobnosti (ciapku, ponozky, lieky, potraviny), dali indicky caj – silny caj s mliekom a vzdy na nase pomery presladeny, vydali sme sa s Chilum driverom do Toshu, kde konci cesta…cesta tam stala za to, Indicky styl, to treba zazit – zastavili sme v strede cesty, aby sa vymenili vodici, vsetci trubili, ale domaci su domaci 🙂 – kamo zastavil u seba doma, ochutnali charas a nakoniec sme sa do Toshu nejako dostali, ta cesta sama o sebe je adrenalin, a samozrejme muzicka na plne pecky…

Tosh je mala dedinka, odhadom 500 ludi, kde konci cesta (co uz nebude za par mesiacov pravda, stale sa tam stavia a robi sa tam giganticky projekt – vodna elektraren, ktora bude zasobovat asi tretinu Indie – to je na dlho…), Tosh je uz asi 2500 mnm, takze je tu chladnejsie, isli sme k Bloodymu, ktory tu ma Boom Shiva Cafe, velmi pekne nas privital aj s Jankou a Kubom, navarili, naliali caj a zapalili chillum…na vecer sme u neho ostali prespat.

Dalsie rano sme sa uz vyrazili na Kutlu, co je opat mala dedinka, tam uz nezije skoro nikto 🙂 Pre istotu som dal veci nosicovi a celkom dobre som spravil – je to asi 2 hodinova prechadzka do kopca, Marek zabojoval a odniesol si svoj batoh sam, ale potom ho sundala choroba, ja som zaplatil 3 eura a ruksak som mal hore. Samozrejme sme nakupili nejake potraviny a podobne, tam hore uz nie je nic. Na chate nie je ani voda, ani elektrika, takze back to basics…:)

V Kutle si clovek vela veci uvedomi, v podstate si moze robit co chce, je to tu vsak o prezitie…co si nespravis nemas – nanosit drevo, narubat drevo, spravit ohen, postarat sa o ohen, doniest vodu z potoka, uvarit si caj, ci nejake jedlo, vecer mat nejakym sposobom svetlo – sviecky, ci celovky, ziadne nabijanie telefonu, ziaden signal – samota…svojim sposobom jednoduchy zivot ale pre “moderneho cloveka” zaroven tak zlozity a narocny. V Kutle sme boli asi tyzden na chate, boli sme v zlozeni Saso, Marek, Manuelle (Talian – umelec…) a ja.

Okolie Kutly je ozaj krasne, potocik z ktoreho sa da priamo napit, kopce, stromy, skaly, polia…pred domom sa pasu kravy a kone, sem tam prebehnu pastieri s kozami a ovcami…

O tyzden neskor sme isli spat do Manikaranu, okupat sa, oprat veci, dat sa dokopy…potom sme si naplanovali co dalej, ale to bude v dalsom clanku.

V Kutle to bol pekne prezity cas, aj ked to bolo narocnejsie, ale urcite to stalo za to!

Do cestovania!

P.S.: Velka daka Marekovi, ze pocas cestovania pisal zapisky, ja som na to nemal nervy, takze vela z toho co pisem pochadza aj z jeho clankov:

• Zaciatok cestovania
• Cesta Delhi – Bhutasan (Himatchal Pradesh)
• Cesta Manikaran – Tosh
• Cesta Tosh – Kutla
• Tosh – Manikaran
• Manikaran